PREDSLOV:
Nasledujúci článok napísal Kit Klarenberg, investigatívny novinár, ktorého články môžete nájsť na nezávislých mediálnych platformách The Grayzone či MintPressNews. Nestáva sa často, vlastne sa to asi nestalo ešte vôbec, aby nejaký nezávislý novinár na zahraničnej alternatívnej mediálnej scéne, ktorú sledujem a ktorú pokladám za dôveryhodnú napísal niečo o dianí u nás na Slovensku. Teraz sa to stalo a to ma priviedlo k nutkaniu jeho článok preložiť a ponúknuť ho ďalej. Kit súhlasil a tak je to tu.
Je to možno paradoxné, a možno by to malo byť naopak, ale ja som sa o našej politickej histórii dozvedel niečo nové od tohto Angličana. V 90tych rokoch som bol dieťa a o politiku som sa pochopiteľne nezaujímal. Až neskôr som sa skrz štúdium dejín a sledovania historických dokumentárnych filmov začal zaujímať o to, ako to vlastne na svete chodí a prečo to vlastne stále na svete bojujeme a nežijeme ešte v raji. A tak som sa dostal aj k otázke, akúže to úlohu vlastne zohrávajú zahraničné sily vo vnútropolitickom súboji krajín. Tento článok odhaľuje niečo z našej histórie z tohto obdobia a privádza dianie v súčasnosti do historického kontextu v tomto zmysle.
A teraz už k tomu článku. Originál v angličtine nájdete tu:
PREKLAD:
V parlamentných voľbách, ktoré sa konali 30. septembra na Slovensku, zvíťazila strana Smer, ktorá výrazne predstihla liberálne a prozápadne orientované Progresívne Slovensko (PS). Jej líder Robert Fico teraz vytvoril koalíciu, ale ešte predtým, ako by sa dohodol jej program, západných lídrov, odborníkov a novinárov zachvátila hystéria z vyhliadky, že Fico, ktorý už premiérom bol v rokoch 2006 - 2010 a 2012 - 2018, sa opäť ujme moci.
Fico, ktorého kritici rôzne odsudzovali ako "proputinovského", "populistu", "nacionalistu" a "pravičiara", okrem iných prívlastkov, bol v skutočnosti historicky považovaný za ľavičiara alebo stredoľavičiara. Jeho skutočným zločinom je však kritika NATO a explicitný program ukončenia vojenskej pomoci Ukrajine a sankcií voči Rusku.
Ficove postoje podporuje značná časť Slovákov - v niektorých prípadoch absolútna väčšina. Prieskum miestneho think tanku GlobSec ukazuje, že len 40 % obyvateľov obviňuje Moskvu z vojny a polovica považuje USA za hrozbu pre bezpečnosť Slovenska. Pritom 69 % respondentov - najviac v strednej Európe - sa domnieva, že pokračovaním vo vyzbrojovaní Ukrajiny Západ "provokuje Rusko a približuje sa k vojne".
Hoci je Ficov postoj u mnohých Slovákov populárny, jeho znovuzvolenie prišlo v najhoršom možnom čase pre NATO, práve keď hrozí, že sa jednota Západu vo vojne na Ukrajine naštrbí. Akékoľvek úvahy o tomto zástupnom konflikte sa teraz definitívne vytratili zo západných televíznych obrazoviek kvôli genocídnemu útoku Izraela na Gazu. Samotná existencia jeho vlády však predstavuje riziko popularizácie a legitimizácie nálad proti NATO v Európe a zvyšuje perspektívu, že podobné vlády a lídri budú zvolení aj inde. Na Slovensku tak môže čoskoro dôjsť k farebnej revolúcii.
“Hlboká nedôvera”
Národná nadácia pre demokraciu (The National Endowment for Democracy - v skratke NED) bola založená v roku 1983 po tom, ako sa americká spravodajská komunita zaplietla do viacerých nepríjemných a verejne známych škandálov. Pri jej vzniku stál vtedajší šéf CIA William Casey. Snažil sa vytvoriť verejný mechanizmus na financovanie opozičných skupín, médií a iných protivládnych agitátorov v zahraničí, ktoré by sa mohli využiť na destabilizáciu a zosadenie nepriateľských vlád, čo bolo predtým tajnou doménou jeho agentúry.
Po svojom spustení sa fond pustil do likvidácie komunizmu vo východnej Európe a podporoval aktivistické hnutia, ako napríklad poľskú Solidaritu. V roku 2000 sa NED podieľala na páde juhoslovanského vodcu Slobodana Miloševiča. Revolučná šablóna, ktorá sa počas tohto úsilia vytvorila, sa následne exportovala do celého sveta v podobe farebných revolúcií. Táto šablóna bola vo veľkej miere založená na technikách, ktoré sa prvýkrát zdokonalili na Slovensku v 90. rokoch.
Po páde komunizmu vo východnej Európe došlo k pokojnému rozdeleniu Československa, v zahraničí známeho pod heslom “nežný rozvod”. Česká republika - teraz Česko - bolestivo prešla na trhový kapitalizmus, premenila sa na obľúbenú destináciu západných turistov a začala sa usilovať o členstvo v EÚ a NATO. Naopak, Slovensko sa stavalo tvrdohlavo proti takýmto reformám. Premiér Vladimír Mečiar navyše otvorene oplakával rozpad Sovietskeho zväzu a ústup Moskvy z regiónu.
V roku 1997 vtedajšia ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová označila Slovensko za "čiernu dieru v srdci Európy", čím vlastne podpísala Mečiarov politický rozsudok smrti. V decembri toho istého roku zorganizovala NED na viedenskom letisku tajné stretnutie NEDom podporovaného Ivana Krasteva, bulharského experta na nenásilnú zmenu režimu, s Pavlom Demešom, bývalým slovenským ministrom zahraničných vecí. Diskutovali o tom, ako sa zbaviť nepohodlného premiéra a urobiť Slovensko bezpečným pre neoliberalizmus.
Demeš, ako člen československej disidentskej skupiny Charta 77 z čias studenej vojny, v tom čase už desať rokov nepriamo získaval fi nančné prostriedky od NED. Na Slovensko sa vrátil s takmer miliónom dolárov z nadačného fondu, aby založil Občiansku kampaň 98 (známejšiu ako OK'98), koalíciu 11 protivládnych mimovládnych organizácií. Vznikla podľa vzoru skoršieho úsilia financovaného NED v Bulharsku, ktoré sa zaoberalo "vytváraním chaosu" po víťazstve socialistickej strany vo voľbách v roku 1990.
OK'98 získala finančné prostriedky aj od US Information Service, Nadácie otvorenej spoločnosti Georgea Sorosa, Nemeckého Marshallovho fondu a britskej a holandskej vlády. Z jej rozsiahlych zdrojov, ktoré boli prezentované ako kampaň na podporu účasti vo voľbách, bolo financovaných 13 rockových koncertov, dva krátke filmy, séria televíznych reklám, v ktorých slovenské celebrity vyzývali mladých ľudí, aby išli voliť, a ďalšie.
Vedúci predstavitelia OK'98 tvrdili, že nie sú stranícki, že im ide len o zachovanie čestnosti volieb. Státisíce letákov, ktoré organizácia distribuovala po celom Slovensku, však hovorili niečo úplne iné. V jednom z nich sa uvádzalo:
"Tak ako väčšina našich spoluobčanov, aj my pociťujeme hlbokú nedôveru voči našej vláde."
Úsilie bolo ohromujúco úspešné, v slovenských voľbách v roku 1998 bola účasť 84,3 percenta. Navyše takmer 70 percent prvovoličov podporilo opozíciu. Hoci Mečiarovo Hnutie za demokratické Slovensko získalo najviac hlasov, opozícia mala dostatok kresiel na vytvorenie väčšiny v parlamente, ktorú viedol prozápadný Mikuláš Dzurinda. Na prekvapenie mnohých, výsledok odvolaný premiér nespochybnil.
"Externé financovanie”
V deň volieb vyslala NED pozorovateľov z mimovládnej organizácie MEMO 98, ktorá bola prepojená s OK'98, aby vykonali "paralelné sčítanie hlasov" (PVT - parallel vote tabulation), aby vopred odhadli výsledky volieb a zverejnili ich ešte pred oficiálnym vyhlásením výsledkov. Teoreticky sa tým malo zabrániť falšovaniu a slovenským orgánom v manipulácii s číslami.
Priestor na zneužitie je však zrejmý. Ak by sa oficiálne výsledky líšili od zverejnenej prognózy, nevyhnutne by to vyvolalo podozrenie a hnev verejnosti, čo by opozičným aktérom poskytlo dostatok munície na vzburu. Práve takáto kontroverzia odštartovala v roku 2003 "ružovú revolúciu" v Gruzínsku, ktorú sponzorovala NED a ktorá zosadila dlhoročného vodcu Eduarda Ševardnadzeho.
Po Mečiarovom zosadení sa Demeš stal kľúčovou postavou v operáciách NED na zmenu režimu na celom svete a poskytoval osobnú odbornú prípravu mnohým jednotlivcom a skupinám, ktoré si nadácia zvolila na zvrhnutie vodcov a vlád, ktoré sa tak či onak znepáčili Washingtonu. V roku 2000 bol vymenovaný za riaditeľa slovenskej pobočky German Marshall Fund, povereného rozdeľovaním peňazí mimovládnym organizáciám, ktoré sa pokúšali zopakovať to, čo on a OK'98 dosiahli v roku 1998.
Je pozoruhodné, že Demeš nikdy netvrdil, že podpora Západu bola zanedbateľným faktorom pri zrode a výsledku farebných revolúcií. V diskusiách s kanadským novinárom Markom Mackinnonom otvorene priznal:
"Externé financovanie týchto občianskych kampaní je rozhodujúce. Bez vonkajšej podpory by sa neuskutočnili."
Jednou zo skupín, ktorá mala obrovský prospech z Demešovho financovania a praktického vedenia - spolu s financiami od NED - bola ukrajinská Pora, ktorá viedla kyjevskú "oranžovú revolúciu" v roku 2004. Využívajúc techniky zdokonalené na Slovensku, Pora spochybnila výsledky druhého kola októbrových prezidentských volieb, v ktorých pohodlne zvíťazil dovtedajší premiér Viktor Janukovyč nad opozičným lídrom Viktorom Juščenkom. V decembri sa tak konalo opakované hlasovanie, v ktorom už zvíťazil prozápadne orientovaný Juščenko.
Ešte pred týmto hlasovaním uverejnil denník The Guardian podrobné vyšetrovanie, v ktorom odhalil úlohu NED a Sorošovej nadácie Open Society Foundations pri organizovaní "oranžovej revolúcie". Tá zahŕňala rozsiahle vzdelávanie desiatok mladých Ukrajincov v oblasti občianskej neposlušnosti a privážanie demonštrantov z celej krajiny - a susedných štátov - na demonštrácie na verejných priestranstvách a obsadzovanie vládnych budov.
Americkí predstavitelia sa dlhé roky ochotne chválili tým, že Washington sa intenzívne podieľal na podnecovaní farebných revolúcií. To, že NED robila otvorene to, čo CIA robila tajne, bolo pôvodne jedinečnou výhodou tejto nadácie. Ako sa uvádza v článku Washington Post z roku 1991, tajné financovanie protikomunistických opozičných skupín "by v prípade odhalenia znamenalo bozk smrti", zatiaľ čo otvorené financovanie "bolo bozkom života".
Napriek tomu mimoriadne otvorená podpora USA bieloruskej opozícii prekazila ďalší pokus o farebnú revolúciu v Minsku v roku 2005. Úrady hodnoverne vykreslili vodcov revolučnej skupiny Zubr, ktorú financoval NED - podľa vzoru Pora a ďalších mládežníckych hnutí podporovaných nadáciou, ako napríklad srbský Otpor a gruzínska Kmara - ako bábky Západu a uväznili ich najvýznamnejších aktivistov. Mnohí občania v dôsledku toho skupinu odmietli alebo sa ich podporovať báli.
Z tohto neúspechu sa zjavne poučili. Odvtedy médiá buď aktívne ignorovali, alebo priamo popierali úlohu NED pri vyvolávaní nepokojov v zahraničí. Napriek tomu uniknuté dokumenty naznačujú, že modus operandi a zmysel činnosti nadácie sa nezmenili. Oficiálne záznamy o grantoch NED takisto ukazujú, že slovenské opozičné skupiny aj dnes dostávajú obrovské sumy. Napriek tomu, že Ukrajina sa vytratila z povedomia Západu, niet pochýb o tom, že Washington bude naďalej mimoriadne pozorne sledovať vývoj v Bratislave a čakať, kedy spraví Fico prešľap.
Poznámky prekladateľa:
V článku je niekoľko tvrdení, ktorými si nie som istý, napríklad ten o Mečiarovom oplakávaní rozpadu ZSSR, ale ponechávam ich tak, ako ich Kit napísal, ide konieckoncov o preklad, nie o môj autorský článok. Čo sa týka nadpisu a obavy, že by na Slovensku mohla hroziť farebná revolúcia sa zatiaľ snáď báť nemusíme, aj keď Ficovu vládu sa už raz zvrhnúť podarilo a museli preto umrieť novinár so snúbenicou. Svet sa ale odvtedy veľmi zmenil a asi aj priority sa kadekomu poprehadzovali, tak to snáď nedospeje až do takéhoto extrému. Ale môže to byť ešte aj horšie.
PS: V rámci širšieho štúdia som natrafil na ďalší článok, ktorý tematiku zahraničného vplyvu na voľby v ’98 rozpracováva do detailu a ktorý vrelo odporúčam. Napísal ho Dalibor Jurášek pre portál Hrot.info a má názov Občianska kampaň ’98 na Slovensku ako geopolitický nástroj Západu
Ak sa Vám článok páčil a radi by ste dostali odo mňa aj ďalšie, môžete sa prihlásiť k odberu tu:
Mier v srdci Vám praje
Tomáš “Šico” Dojčán