Komentár: Odkiaľ prichádzajú argumenty
komentár k článku Odkiaľ prichádzajú argumenty od The Conscilience Project
Preklad článku nájdete na tomto linku:
Aj tento článok je písaný primárne pre americké publikum a poukazuje na problematiku informačného ekosystému v Amerike. Na Slovensku nemáme miliónové kontrakty pre stovky think-tankov a inštitútov, ale v menšom, Slovensku adekvátnom merítku, je tento mechanizmus prítomný. Aj u nás sú rôzne neziskové či mimovládne organizácie, ktoré sa tešia systematickej podpore od veľkých firiem, ich nadácií, či zahraničných aktérov. Financovanie sa deje často v spleti komplikovaných sprostredkovateľských vzťahov. 1 Plody ich práce potom využívajú novinári a média pri svojich výstupoch.
Niektoré podobnosti s Amerikou sú takmer až neuveriteľné, ako napríklad ten príbeh s dlažobnými kockami v blízkosti protestov. U nás to boli protesty Za slušné Slovensko proti vláde Smeru v 2018, v USA to boli protesty Black Lives Matter proti policajnej brutalite a rasovej diskriminácii v lete 2020. Opäť platí, že u nás sa všetko robí v menšom. V USA to boli celé palety tehál a dlažobných kociek v rôznych mestách a celej témy sa zúčastňovalo mnoho médií, u nás stačilo zopár kociek v kríkoch pred úradom vlády a zopár článkov a tlačoviek. Dezinformačné taktiky a operácie môže používať kde kto a z rôznych motívov, nikto na ne nevlastní patent.
Ďalším javom, ktorý článok popisuje je produkcia zábavného obsahu o súčasných dejoch v politike a spoločnosti. Pripomína, že nie len intelektuáli, ale aj umelci zohrávajú v informačnom ekosystéme svoju úlohu. V Amerike majú celú radu celebrít-moderátorov ako Trevor Noah, John Oliver, Stephen Colbert, či v článku spomínaný Jon Steward a Glenn Beck, zatiaľ čo u nás na Slovensku je snáď jediný Jano Gordulič zo svojím Ťažkým Týždňom. Že si je vedomý podobnosti hovorí aj sám tu.
Príklady filmov pre slovenské prostredie by mohli byť napríklad film Sviňa podľa námetu rovnomennej knihy od Árpáda Sóltésza, ktorá je fiktívnym zobrazením reálnych udalostí okolo Roberta Fica, Mariána Kočnera, resocializačným centrom Čistý deň a pod. Je to umelecká interpretácia reálnych dejov aj napriek tomu, že sa z dôvodu právnej ochrany musí tvrdiť, že podobnosť s realitou je čisto náhodná. Avšak už len z princípu, že tvorcovia neboli osobne pri tých udalostiach keď sa diali, a ich obraz závisí len od im dostupných informácií, je práve informačný ekosystém z ktorého film aj kniha ťaží kľúčovým zdrojom. Ak nie je zdravý a je znečistený dezinformáciami, odkláňaním pozornosti a kampaňami, tak majú takéto umelecké interpretácie ťažšiu cestu k zobrazeniu reality a ľahko sa môžu stať nástrojmi propagandy aj bez vedomia všetkých tvorcov. To neznamená, že by mnohé z filmu nemohlo byť naozaj pravda, len, že tam môžu chýbať dôležité fakty či kontext, ktoré by ukázali úplne iný finálny obraz a divák by si mohol so sebou z kina odniesť úplne iné posolstvo. Načasovanie dokončenia a uvedenia filmu v termíne tesne pred voľbami, poukazuje na cielenú aktivitu a existenciu želaného efektu, aj keď ani sám tvorca o ňom nemusí vôbec rozhodovať (ako sám priznáva v rozhovore tu).
Len pripomeniem, že spoločnosť CinemArt, ktorá film financovala a distribuovala zastupuje na Slovensku americké štúdiá Universal, Paramount Pictures, 20th Century Studios (predtým 20th Century Fox), DreamWorksAnimation a od minulého roka aj Walt Disney Studios. Vyvstávajú otázky či existoval v tejto spoločnosti (či nebodaj v štúdiách, ktoré zastupuje), nejaký záujem o ovplyvnenie politickej situácie na Slovensku, či bol tento záujem legitímny, alebo či len vypozorovali možnosť zisku vo vypätej spoločenskej situácii. Je absolútne možné, že vedenie tejto spoločnosti má jednoducho svoje politické preferencie a rozhodli sa takpovediac z vlastnej "občianskej iniciatívy" (tá sa robí ľahšie, keď nato máte prostriedky a dá sa na tom navyše aj zarobiť). Možno to boli známosti v dovtedy opozičnej strane, možno to bola služba, za ktorú sa očakávali po voľbách výhody. Možno to bola objednávka zo zahraničia. Nie je cieľom tohoto komentára túto vec vyšetriť, možností ako to mohlo byť je určite aj viac. Len pravda je len jedna.
Ak by sme preskúmali komplikované vzťahy sprostredkovateľov financovania rôznych slovenských think-tankov, tak by sme pravdepodobne v niektorých prípadoch prišli k tým istým aktérom, ktorý pôsobia aj v Amerike. Takáto analýza by si ale vyžadovala nemalé prostriedky, časové aj personálne a teda sme zas pri tej otázke, kto to zaplatí a prečo by to robil? Tieto spletité vzťahy zahladzujú stopy, zahmlievajú cestu k skutočným zdrojom peňazí a vytvárajú ilúziu, že informácie, ktoré prichádzajú z týchto think-tankov vznikli organicky, z presvedčenia, a nemajú za účel poslúžiť nejakej skupine, ktorá si ich vlastne zaplatila. To síce nevylučuje možnosť, že jednotlivý intelektuáli v týchto neziskovkách skutočne veria tomu, čo hlásajú, ani že hlásané je skutočne pravdivé a dôležité. Skladba nášho informačného ekosystému je však peniazmi ovplyvnená tak zásadne, že na pravdivosť a dôležitosť sa až tak nehľadí, pretože ľudia budú produkovať také informácie, za ktoré im zaplatia. Zadarmo sa to robí len ojedinele a ich tvorca si musí živobytie zabezpečiť inak. Že to je ale obrovský problém je hlavným posolstvom toho článku. Obzvlášť v situácii, kedy máme ako ľudstvo v rukách už obrovskú moc a svojím správaním dokážeme narobiť obrovskú paseku. Je výzvou pre našu generáciu, aby sme objavili spôsob tvorby nášho informačného ekosystému, ktorý nebude natoľko závisieť od trhových mechanizmov a peňazí. Mojím cieľom je rozprúdiť diskusiu týmto smerom a dopomôcť k tomuto cieľu. V budúcnosti sa možným riešeniam ešte určite budem venovať.
Posledným bodom v tomto komentári je problematika dôvery. Je to môj doplnok k tomu, čo sa v článku naznačilo ako riešenie.
Ako sa v ňom píše, a ja s tým plne súhlasím, že je ľahšie nekriticky prijímať informácie, ako všetko prehodnocovať a na všetko sa pozerať so skepticizmom a nedôverou. Bohužiaľ žijeme v dobe, kedy si dôveru nemôžeme dovoliť bez rizika, aby nás niekto "neojebal". Skúste veriť reklamám, médiám alebo politikom. Manipulácie a klamstvá sú na každom rohu a stali sa natoľko súčasťou našej každodennosti, že ich už pokladáme za normu a už sme si ich aj prestali všímať. Je to totiž na bežného človeka príliš veľký tlak a nedokáže žiť v tak obrovskej nedôvere a všetko si preverovať. Pripomína to až paranoju a mnoho ľudí radšej reaguje rezignovanosťou (nemá to zmysel), hodnotovým nihilizmom (pravda neexistuje!), hedonizmom (no a čo, hlavne že sa máme dobre) či delegovaním dôvery do rúk autorít (tí hore hádam vedia čo robia). To všetko sú obranné mechanizmy, kedy nie sme schopní vyrovnať sa s tým obrovským množstvom znečistenia informačného ekosystému. Dá sa tak aspoň prežiť a nezblázniť sa. Občas však hráme aktívnejšiu rolu a sami svoje prostredie znečisťujeme. Manželia sa podvádzajú, obchodní partneri sa navzájom podvádzajú, výhovorky a pretvarovanie sú bežnou súčasťou života v 21. storočí a podaktorí si na tom postavili aj svoje živnosti. Nie, že by sa predtým neklamalo, ale myslím, že nikdy sa to nerobilo v takej miere, s takým obrovským súhlasom verejnosti a s použitím takých silných technologických nástrojov, ako je tomu dnes. Ono sa to totiž strašne oplatí a dajú sa tak zarobiť aj miliardy. Napríklad takto.
Ponúkaným riešením v článku je výzva na zmenu tejto sociálnej normy. Tú zmenu si však predstavuje ako akési pozdvihnutie úrovne diskusií, v ktorých sa viac riadi rozumom ako emóciami a v ktorých sa hráči s nekalými taktikami vyštípu na okraj. Malo by to vytvoriť kultúru kultivovaného skepticizmu a preverovania, v ktorej by to mali dezinformácie a účelová propaganda ťažké. S tým súhlasím, ale chcel by som toto riešenie rozšíriť aj mimo nejaké diskusie intelektuálov. Myslím, že bude potrebné širšie kultúrne pohnutie, pretože každý jeden z nás je spolutvorcom kultúry, nie len intelektuáli. Každý, bez ohľadu na vzdelanie či úroveň môže pridať ruku k dielu. Stačí prestať úmyselne klamať a manipulovať, prestať to u seba tolerovať a začať hovoriť PRAVDU. Každý tak, ako jej rozumie a ako ju chápe. Samozrejme, že každý má iný obraz pravdy a nikto ju nemôže poňať celú. Práve preto je dôležité, aby sme svetu dávali tú časť, ktorú máme a aspoň ju úmyselne nekrivili. Potom možno máme šancu dospieť ku kolektívnej schopnosti spoznať pravdu. Ten, kto hovorí pravdu otvorene, neklame a nezavádza, bude vždy dôveryhodnejší a čitateľnejší pre svoje okolie. Nikto nie je dokonalý a aj pri najlepšej snahe budeme robiť vždy nejaké chyby, tie sa ale dajú dobrými úmyslami systematicky napravovať a človek sa tak môže dostávať stále bližšie a bližšie k tej nedosiahnuteľnej pravde s veľkým P. Občas bude potrebné sa aj niečoho vzdať a usporiadať si život trochu inak, ale bez zmien sa nikam nepohneme. Myslím, že je obrovskou chybou, že sa takejto snahe dnes ľudia dokonca aj vysmievajú, ale to len ukazuje, kam až sme sa to dostali. Myslím, že do doby, kým sa toto zmení a hovorenie pravdy a otvorenosť budú normou, sa budeme musieť cvičiť v skepticizme a spracovávať tie informačné útoky. Sme totiž v informačnej vojne a počas útoku neradno nečinne sedieť a veriť, že to všetko dobre dopadne. Možno raz, ak sa v budúcnosti tento boj podarí vyhrať, budeme môcť opäť žiť v pokoji a oprávnenej dôvere, v kultúre, kde bude klamstvo prečinom hodným trestu a pravdovravnosť vysoko cenenou cnosťou.
U nás často ani nie je potrebné vytvárať spletité vzťahy financovania a môže sa to robiť kľudne aj "na drzovku", pretože nemáme tradíciu demokratickej diskusie a občianskej angažovanosti. Napríklad u nás si vláda na očkovaciu kampaň rovno najíma médiá a stačia nato desiatky tisíc eur alebo to médium robí "zadarmo" z vlastných zdrojov. Zmluvy tu a tu.