Originál v angličtine tu:
/https://consilienceproject.org/the_end_of_propaganda/
PREKLAD:
Pokusy o vytvorenie národného konsenzu pomocou propagandy sa začínajú obracať proti svojmu účelu. Napriek tomu mnohí stále veria, že je nevyhnutná pre vládnutie. Vzdelávanie je lepšia cesta.
Pandémia COVID-19 vytvorila podmienky, ktoré sa často prirovnávajú k vojnovým časom. S vojnami prichádza aj propaganda a to z dobrého dôvodu. Pokiaľ ide o národnú bezpečnosť, moderné vlády majú dlhodobé postupy pre komplexné informačné kampane, ktoré integrujú akademickú obec, médiá a vládne agentúry. Keď je všeobecné prijatie určitých postojov doslova otázka života a smrti je ťažké argumentovať proti použitiu propagandy. Kampane v oblasti verejného zdravia v USA a aj inde však vytvárajú nezamýšľané negatívne vedľajšie účinky. V USA sa polarizácia a národná nejednota zvýšili, aj keď čelili spoločnému „nepriateľovi“.
Propaganda zameraná na zjednotenie občanov v prospech verejného záujmu v súčasnosti zlyháva. Bez ohľadu na príčinu alebo problém – bez ohľadu na naliehavosť víťazstva vo vojne ideí – základné technológie, ktoré tvoria štruktúru našej komunikácie znemožňujú úspech. Digitálne technológie, ako sú v súčasnosti navrhnuté, zabezpečujú, že všetky protireakcie majú rovnaký potenciál pre virálnosť. Biznis modely sociálnych médií založené na pútaní pozornosti podnecujú polarizáciu,1 čo znamená, že čím tvrdšie sa presadzujú určité názory, tým väčšia je polarizácia. Medzitým každý príspevok na sociálnych sieťach len obohacuje svojich vlastníkov, ktorí ťažia z nekonečných a eskalujúcich kultúrnych vojen. Tento vlastník vystupuje ako parazit, ktorý sa nezúčastňuje bojov ale ovláda bojisko, aby si zabezpečil svoje vlastné zisky, čo znamená ustrojiť ho proti vzdelaniu a občianskemu diskurzu.
Staré argumenty v prospech propagandy – a praktiky, ktoré z nich vyplývajú – sa v reálnom čase ukazujú ako nesprávne. Namiesto víťazstva vo vojne ideí sa štátom podporované PR kampane zabárajú do nekonečnej a eskalujúcej informačnej vojny.2
Nesprávne zvládnutie veľkých informačných kampaní vedie k strate legitímnej autority. Cynickí občania už neberú verejných činiteľov za slovo. Ľudia budú síce z veľkej časti poslúchať diktované nariadenia, aby sa vyhli spoločenským sankciám, aj keď vedia, že nemôžu plne dôverovať tomu, čo sa im hovorí. V tomto psychologickom a kultúrnom stave bude prekvitať „neoficiálna“ propaganda všetkého druhu, aby zaplnila vákuum legitímnej autority.
Aby sa uviedli veci do kontextu je potrebné pozrieť sa na históriu našich dlhodobých systémov riadenia informácií, PR a propagandy. V tejto tretej časti našej série o propagande demonštrujeme, že komunikačné technológie 21. storočia vyraďujú z platnosti argumenty, ktoré v minulosti ospravedlňovali predstavy o účinnosti a hodnote centralizovaných PR a propagandistických kampaní. To má zásadný vplyv na to, ako chápeme budúcnosť otvorených spoločností, najmä usporiadanie ich digitálnych infraštruktúr pre vzdelávanie a informácie.
Kritici propagandy spojte sa!
Koncom tridsiatych rokov sa fráza „aj tak je to všetko len propaganda“ stala pre Američanov akousi národnou mantrou.3 Propagandistické kampane na podporu prvej svetovej vojny boli bezprecedentné vo svojej veľkosti, zložitosti aj účinnosti. Po skončení vojny, keď sa vojaci vrátili domov, mnohí občania prišli na to, že boli vystavení nátlakovej a klamlivej propagande zo strany vlastnej demokratickej vlády. V reakcii na to začali verejní intelektuáli a politici všetkých vrstiev otvorene domácu propagandu kritizovať.
To vyvrcholilo vytvorením Inštitútu pre analýzu propagandy (Institute for Propaganda Analysis - IPA). V rokoch 1937 až 1942 slúžila IPA ako jadro národného zamerania na analytické a vzdelávacie prostriedky na riešenie problému propagandy.4 So sídlom v New Yorku a s celoštátnym dosahom si ich práca získala podporu popredných akademikov, politikov a filantropov. Ich publikácie boli široko čítané a distribuované. Snažili sa poskytnúť vzdelávacie materiály, ktoré by občanom umožnili odhaliť a kritizovať propagandu. IPA slúžila aj ako platforma pre verejnú diskusiu o nebezpečenstvách a podvodoch propagandy v reklame, vláde a médiách.
Pri spätnom pohľade sa tieto snahy, hoci oduševnené, zdajú byť naivné. IPA bola rozpustená práve vtedy, keď sa nacistická propagandistická mašinéria rozbiehala naplno. Jednoduché „detekčné vzorce necitlivé voči obsahu“, ako je bodový zoznam uvedený vyššie, sú logické a užitočné. Ale začali byť vnímané ako príliš oddelené od reality. Neutralita prístupu IPA sa stala problematickou, keď v uliciach amerických miest pochodovali v sprievodoch skutoční fašisti a šírili Hitlerovu propagandu.6 Nazvať fašistu fašistom je niekedy nevyhnutné, aj keď to vyvoláva nenávisť a strach.
Bol potrebný propagandistický protiútok a ako sa uvádza v druhom článku tejto série,7 snahy o vojnovú mobilizáciu pre druhú svetovú vojnu znamenajú ďalší prelom v dejinách propagandy. IPA argumentovala proti propagande v dobe, kedy všetky najsilnejšie argumenty v prospech obnovenia úsilia americkej propagandy získavali na sile. Postavenie IPA sa stalo neudržateľným, stali sa predmetom útokov a ohovárania, obviňovaní z napomáhania nepriateľovi. Ale prečo?
Dlhodobé odôvodnenia
Odôvodnenia pre použitie modernej propagandy možno nájsť v úvahách politológie z konca 19. storočia, ktorá zápasila s dôsledkami Darwina a Freuda. Toto obdobie sociálnej teórie znamená začiatok „zatmenia racionalizmu“.8 Intelektuáli a politici čoskoro prestali veriť, že občanov demokracií možno chápať ako prirodzene racionálnych, dobrých a so sebakontrolou.
Vplyvný anglický aktivista a spisovateľ Graham Wallas bol medzi prvými, ktorí integrovali freudovskú psychológiu s politickou filozofiou.9 Tvrdil, že „umenie politiky spočíva vo veľkej miere vo vytváraní verejnej mienky zámerným využívaním podvedomých neracionálnych vzorcov“. Slávny americký novinár a politický komentátor Walter Lippman bol silne ovplyvnený Wallasom a v podstate súhlasil s jeho teóriami o formovaní verejnej mienky.10
Široko čítaná kniha francúzskeho polyhistora Gustava Le Bona Psychológia davu tvrdila, že v moderných podmienkach masovej komunikácie a urbanizácie „nevedomé činy davov“ nahradili „vedomé činy jednotlivcov.“11 Le Bonova práca priamo prispela k zrodu „psychológie más“, ktorá medzi politikmi a akademikmi rozvinula myšlienku, že jednotlivci sú veľmi ovplyvniteľný, iracionálni a všeobecne sú proti diskusii alebo nuansám.
Spoločným refrénom propropagandistických mysliteľov na začiatku 20. storočia bolo, že jednotlivci a davy sú v podstate iracionálni. Všetko, čo sa podobá masovej komunikácii, by sa preto malo realizovať vo svetle „realistických“ pohľadov na ľudskú povahu. Všeobecným záverom bolo, že nezostáva nič iné, len sa zapojiť do boja sloganov, nasadiť zjednodušujúcu rétoriku a používať provokatívne obrázky. Propagandistická komunikácia je jediný spôsob, ako sa vysporiadať s iracionálnym moderným davom; je to jediný spôsob, ako pristupovať k vládnutiu a verejnej mienke v modernej mestskej spoločnosti v podmienkach masovej komunikácie (rozhlas, TV). A ešte k veci: ak tieto prostriedky nevyužije naša strana, použije ich druhá strana.
"Nový paternalizmus"
Niektorí v diskusii, ako filozof John Dewey, pokračovali v tvrdom postoji proti tomu, čo identifikoval ako „nový paternalizmus“ takzvanej „demokratickej propagandy“.12 Dewey sa zaujímal o rozsiahle celonárodné zmeny v usporiadaní vzdelávania v rámci škôl a prostredníctvom tlače s cieľom vytvoriť skutočne otvorenú a uvážlivú verejnú sféru. Pre Deweyho bolo medzi demokraciou a vzdelaním tesné prepojenie. 13 Opustenie vzdelávania v prospech propagandy nie je niečo, čo sa robí na „záchranu demokracie“ – je to niečo, čo sa robí s cieľom podkopať demokraciu. Namiesto toho Dewey navrhol, že sú potrebné rozsiahle inovácie všetkých rôznych vzdelávacích inštitúcií, aby sa demokratickým praktikám umožnilo držať krok s technológiou a spoločenskými zmenami.
Deweyho argumenty nepovažovali ľudia ako Walter Lippman za vedecké alebo realistické. Namiesto toho sa na ne pozeralo len ako na náreky nespokojného idealistu a pedagóga. Argument znel nejak takto: vzhľadom na povahu ľudskej psychológie nacisti zvíťazia, pokiaľ my („dobrí chlapci“) neprebijeme ich propagandu lepšou propagandou, ktorá je efektívnejšia a zároveň vysiela demokratický odkaz. Aj ďalší progresívci sa podobne postavili za použitie propagandy na nasmerovanie americkej verejnosti smerom, ktorý považovali za etickejší. Toto mala byť opäť propaganda za demokraciu v čase krízy. Dewey by odpovedal, že „propaganda za demokraciu“ je oxymóron.
Napriek snahám takých, ako bol Dewey, bola IPA premožená – diskusia sa skončila. Debaty o ochrane Američanov pred ich vlastnou propagandou sa začali znova až po vojne. Výsledkom bol tentoraz zákon Smith-Mundt z roku 1948, ktorý zakázal vládnym agentúram USA zameriavať na Američanov materiály oficiálne kategorizované ako propaganda. Obamova administratíva zrušila mnohé z týchto ochranných opatrení v roku 2012 ako súčasť vojny proti terorizmu.14 15 16 V kontexte s globálnou pandémiou argumenty pre zdržanlivosť pri používaní propagandy padajú do prázdna. Čo sa však stane, keď vlády stlačia spúšť informačných kampaní zameraných na ich vlastných ľudí? S odstupom času môžeme teraz vidieť, čo sa stalo pred prvou svetovou vojnou, a výsledok, keď sa celá váha vládnej mašinérie postaví za domácu propagandistickú kampaň.
Propagandistické kampane fungujú
Okrem argumentačných línií poskytla prvá svetová vojna aj nepopierateľný dôkaz, že propaganda funguje. IPA totiž konkrétne reagovala na desivé úspechy propagandy prvej svetovej vojny, ktorá boal použitá všetkými stranami s veľkým efektom. Celý svet, ale najmä USA, Anglicko a Nemecko, boli zaplavené skutočne bezprecedentnou modernou propagandou v priemyselnom meradle. Stalo sa to znova s ešte väčším objemom, rozsahom a inováciami v období pred druhou svetovou vojnou. Po dvoch svetových vojnách nastolila studená vojna podmienky pre trvalú informačnú vojnu v celoplanetárnom meradle.
Jednou z prvých akcií britskej armády po vstupe do vojny bolo obmedzenie a sledovanie nemeckej komunikácie do Ameriky. Británia mala kontrolu nad celosvetovou telegrafnou sieťou. V priebehu niekoľkých hodín po vyhlásení vojny kráľovské námorníctvo vyslalo do Lamanšského prielivu loď na kladenie káblov, CS Alert, aby našli a prerezali nemecké káble. Akonáhle boli všetky nemecké káble prerezané, neexistoval žiadny iný spôsob, ako posielať transatlantické telegrafy okrem britskej infraštruktúry. Okrem iných výhod to umožnilo britským spravodajským agentúram organizovať jednostrannú propagandistickú kampaň proti americkej neutralite zameranú na amerických civilistov. 17
Úspechy britskej propagandy, ako aj nadšenie progresívcov v kabinete Woodrowa Wilsona viedli k vytvoreniu Výboru pre verejné informácie (Committee on Public Information-CPI). Išlo o prvú rozsiahlu propagandistickú agentúru, ktorú kedy americká vláda vytvorila a ktorá stanovila dodnes využívanú schému použitia propagandy v demokraciách.18 Rozsah práce výboru bol obrovský a dotýkal sa takmer každého aspektu života každého občana – a to bolo len ich domáce úsilie. CPI mala zástupcov takmer na každom kontinente, aj keď veľká časť ich organizačnej pozornosti bola zameraná na „pevné udržiavanie vnútorných línií“ doma.
Počas úsilia o vojnovú mobilizáciu CPI naverbovala takmer všetkých školských učiteľov, vidieckych kazateľov, vydavateľov, akademikov, obchodných lídrov a reklamné spoločnosti v krajine. Akonáhle sa propaganda rozbehla, každá osoba alebo organizácia, ktorá sa nezúčastnila, bola považovaná za hlboko problematickú. Spochybňovanie propagandy vás mohlo nakoniec dostať na čiernu listinu vlády a horlivých spoluobčanov. Rozhovory medzi rodinami a priateľmi sa zmenili na výsluchy, kto verí propagande viac. Objavili sa skupiny samozvaných “strážcov”, posilnených propagandou, ktoré sa ujali presadzovania podpory vo svojich mestách. Ľudia boli zadechtovaní a operení, najmenej jeden muž bol zabitý obesením.19
Rádio, televízia, filmy, noviny, plagáty, knihy, sprievody, veľké verejné podujatia, prejavy a agitácia od dverí k dverám, to všetko sa používalo na to, aby ovplyvnili mienku verejnosti. Tok informácií riadený CPI bol masívny a neúprosný. Propaganda takéhoto rozsahu, rozsahu a zložitosti sa nikdy predtým nerealizovala. Niektorí historici považujú spojenú silu britských a amerických informačných kampaní za rozhodujúci faktor víťazstva spojencov.20
Mnohé z toho bolo nepekné. Dezinformačné kampane zahŕňali falošné nemecké vojnové zločiny, ktoré sa nikdy nestali. To viedlo k takmer totálnej démonizácii zlého nemeckého „Huna“.21 Zároveň prebiehalo skresľovanie reality zákopovej vojny a cenzúra demoralizujúcich aspektov vojny chránili americkú verejnosť pred jej skutočnými hrôzami. Boli to práve tieto druhy propagandy, ktoré vyústili do „studenej sprchy“ po vojne, keď závoj vládou nariadeného podvodu spadol.
CPI viedol George Creel, bývalý progresívny reportér, ktorý odhaľoval špinavé praktiky premyselníkov a ktorý sám seba označoval za „muža novín“. Svoju prácu pre CPI opísal v autobiografickej knihe Ako sme robili Amerike reklamu (How We Advertised America). Názov hovorí za všetko. Creel bol civilista, bez vojenského výcviku v propagande. Inovoval rýchlo, vo veľkom rozsahu a pomocou CPI organizoval spolupráce medzi všetkými hlavnými reklamnými agentúrami, novinami, ako aj umelcami, akademikmi a verejnými rečníkmi. 22
CPI navždy zmenila charakter toho ako fungovali „správy“23. Tlač sa už nikdy nevrátila do predchádzajúceho stavu. Creel inovoval využívanie masovo produkovaných informácií ako prostriedku na udržanie tlače v neustálom behu, čím sa zároveň vyhýbal otvorenej cenzúre využitím informačného preťaženia.24 Ako centralizované stredisko vládnych informácií o vojne prinášalo CPI dennú záplavu faktov, čísel a príbehov. Tu nachádzame prvú inštitucionalizáciu „spravodajských komunikátov“ od vlády do médií. Naštvaní novinári sa ocitli v pozícii úplnej závislosti od vládnych rozdávačov. Informácie poskytovali hovorcovia a vedúci agentúr s odbornými znalosťami v oblasti vzťahov s verejnosťou.
Creel sa často chválil, že musí robiť minimum cenzúry, pretože si to noviny robia samé. Mal pravdu. Spravodajské organizácie využili príležitosť prispieť k vojnovému úsiliu. Prispôsobili sa kontrole informácií a boli hrdí na to, že plnia svoju úlohu. Občas boli až príliš horliví a slúžili aj svojim primárnym cieľom pútať pozornosť a získavať predplatné. Väčšina najhorších klamstiev a falošných správ vyprodukovaných počas vojny v amerických novinách boli výsledkom nadšenia novinárov a redaktorov, nie priameho zásahu vlády.25
Je dôležité poznamenať, že v USA sú to progresívci, liberáli a ľavicovo orientované politické strany, ktoré vybudovali najväčšie a najtrvalejšie propagandistické snahy. 26 CPI, Výbor pre národnú morálku (Committee for National Morale) a Eisenhowerova psychologická vojna počas studenej vojny, to všetko sú príklady progresívnych alebo liberálnych vlád nasadzujúcich globálnu vertikálnu propagandu.27 Progresívni novinári – ktorí odhaľovali korupciu a bojovali za socializmus, feminizmus a sociálnu spravodlivosť – boli priťahovaní k CPI vo veľkých počtoch.28 Novú potrebu propagandy vnímali ako príležitosť presadiť priľahlé kampane verejného zdravia. To zahŕňalo použitie propagandy na urýchlenie “skultúrnenia” veľkých zástupov nových prisťahovalcov do amerického demokratického étosu. Intelektuáli a progresívci v tom čase pochopili, že sociálna veda môže poskytnúť možnosť benevolentného, demokratického sociálneho inžinierstva. CPI bola prvý dostatočne veľký prostriedok na dosiahnutie týchto cieľov.
CPI fungovala lepšie, než ktokoľvek očakával. To niektorých, napríklad Deweyho a členov IPA veľmi znepokojovalo. Iných omámila svojou silou a utvrdila o nevyhnutnosti masového presviedčania. Priemysel styku s verejnosťou (PR) vznikol z práce tých, ktorí vrúcne prijali tieto vojnové skúsenosti.
Styk s verejnosťou (PR) sa zrodil z vojny
Otec odboru public relations (PR), Edward Bernays, bol dôležitý pre propagandistické operácie americkej vlády počas oboch svetových vojen aj po nich.29 Mal tiež hlboký vplyv na americkú reklamu, ktorá sa počas vojnovej mobilizácie rýchlo rozšírila a posilnila. Edward Bernays veril, že CPI práve preukázala efektivitu novej paradigmy aplikovanej sociálnej vedy: vzťahy s verejnosťou (PR), najpokročilejšiu formu reklamy. Bernays mal nesmierny vplyv na americkú reklamu a vládne PR. Pokúsil sa urobiť dobré meno propagande aj tým, keď celú svoju činnosť vykonával pod hlavičkou „poradcu pre styk s verejnosťou“.
Pre Bernaysa už bola nevyhnutnosť projektovania konsenzu a orchestrácia verejnej mienky preukázaná. Na základe dôkazov z nedávnej histórie – a spolu s väčšinou tých, ktorých ovplyvnil – prijal tieto tvrdenia:
ľudia ako jednotlivci a v davoch sú iracionálni;
verejnosti nemožno hovoriť zložité pravdy;
moderné podmienky vyžadujú sociálnu kontrolu informačnou kontrolou;
z etického hľadiska sú informačné kampane vhodnejšie ako fyzická sila alebo otvorený nátlak; a preto,
pri riešení verejnej mienky neexistuje žiadny užitočný prevádzkový rozdiel medzi vzdelávaním a propagandou.
Tu skopírované citáty z jednej z Bernaysových najznámejších a najčítanejších kníh hovoria samy za seba. Toto nie je kritika propagandy. Nie sú to výroky príslušníka nejakého fašistického režimu. Sú z pera zakladateľa public relations. Jeho argumentom je, že propaganda je základným aspektom otvorených spoločností, ústredným prvkom fungovania moderného demokratického vládnutia a kapitalizmu voľného trhu.
Na začiatku studenej vojny boli pripravené podmienky na permanentnú mobilizáciu rozsiahlych PR zo strany všetkých hlavných záujmových skupín, najmä vlády a priemyslu.31 Boli vytvorené aliancie medzi rôznymi odvetviami obchodu, vlády a reklamných agentúr, aby sa vytvorili oblasti aktivít, v ktorých by sa dala čerpať hodnota z priamej manipulácie s verejnou mienkou. Tieto oblasti zahŕňali potravinárstvo, politiku, zahraničnú politiku a medicínu. „Rozsah“ týchto snáh nasledoval prienik médií do každodenného života občanov. Najmä prepojenia medzi zdravotníckym priemyslom, vládnymi agentúrami a hlavnými médiami vytvorili rámec pre moderné „povojnové“ kampane v oblasti verejného zdravia. Najslávnejšia kampaň tej doby bola vyvinutá okolo vakcíny proti detskej obrne.32
Propaganda sa začína obracať proti svojmu účelu
Rozsiahla kampaň verejného zdravia za očkovanie proti detskej obrne nasadila väčšinu centralizovaného informačného kontrolného aparátu, ktorý propagovala CPI a jej nástupníci. Podarilo sa jej zjednotiť krajinu a zastaviť šírenie detskej obrny. Samotná CPI, ako už bolo povedané, zjednotila krajinu v príprave na prvú svetovú vojnu rýchlejšie a silnejšie, ako sa očakávalo. Podobne propaganda druhej svetovej vojny spojila USA do funkčnej jednoty a nie do neriešiteľného rozdelenia, napriek šíreniu fašizmu na americkej pôde na začiatku vojny. Propaganda studenej vojny vo veľkej miere tiež fungovala na uľahčenie sociálnej koordinácie na národnej úrovni.
Dnes sa ten istý druh propagandistických kampaní začína obracať proti svojmu účelu. Namiesto konsenzu vyúsťujú do ideologickej polarizácie a pretekov v zbrojení na poli informačnej vojny. Zdá sa, že niektoré digitálne informačné prostredia robia zastaranú propagandu založenú na vysielaní a vertikálnej centralizácii.
Nástup digitálnych technológií už desaťročia podkopáva spôsob, akým sa propaganda a vzťahy s verejnosťou tradične ospravedlňujú a využívajú. Niekoľko faktorov sa zbieha a oslabuje ako účinnosť, tak aj legitímnosť starých prístupov k projektovaniu konsenzu.33
Snáď najočividnejšie je, že bariéra účasti na informačnej vojne bola drasticky znížená. V citáte vyššie Bernays naznačuje, že za nitky verejnej mienky ťahá niekoľko inteligentných ľudí, čiastočne preto, že ovplyvňovanie verejnej mienky vo veľkom je náročné na zdroje. Dnes to už neplatí. Organicky vytvorená horizontálna propaganda, napríklad video natočené na telefón, zostrihané pre efekt a nahrané na sociálne siete, môže byť oveľa efektívnejšie ako televízny špeciál v hlavnom vysielacom čase za niekoľko miliónov dolárov. Bojisko médií sa výrazne zmenilo.
Sociálne médiá spravujú obsah pomocou algoritmov, ktoré optimalizujú pre viralitu a snažia sa udržať pozornosť na sieti. Tá poháňa príjmy z reklamy, takže všetko, čo upúta pozornosť, sa cení. Výsledkom tohto biznis modelu pútania pozornosti sú algoritmy, ktoré spravujú obsah na základe vlastností, vďaka ktorým pravdepodobne uprednostnia propagandu, ako je chytľavosť, emocionálna intenzita a potvrdzovanie zastávaných presvedčení.34 Zničujúcim výsledkom je, že informačná vojna je neúmyselne poháňaná biznis modelmi spoločností, ktoré vyrábajú a profitujú z našich základných sociálnych technológií.
Štruktúry spoločností sociálnych médií poháňali evolúciu prostredia, ktoré charakterizujú rôznorodé a množiace sa partizánske kampane. Tieto organické, decentralizované kampane nemôžu byť porazené vertikálnymi centralizovanými odpoveďami známymi našim starým inštitúciám – prinajmenšom nie bez veľkej, algoritmami poháňanej cenzúry. „Cenzúra technologických gigantov“ je však obmedzená špecificitou pre platformu a neodstraňuje to, čo bolo celoplošne cenzurované z internetu. Cenzúra na jednej platforme skutočne často vytvára protiprúd alternatívnych platforiem, z ktorých každá má svoj vlastný postoj k využitiu sily algoritmickej správy. V dnešnej podobe môžu milióny ľudí na Západe sledovať obsah, ktorý predstavuje silnú propagandu, ktorú však vytvorili amatéri s malým alebo žiadnym financovaním a technickou podporou.
Tieto nižšie prekážky vstupu vytvárajú podmienky, v ktorých sa môžu rozvinúť preteky v zbrojení. Vertikálna otvorená propagandistická kampaň – ako tlak na verejné zdravie – teraz vytvára predvídateľnú reakčnú protipropagandu, ktorá v konečnom dôsledku vytvára viac zmätku ako konsenzu. Inovácie v informačnej vojne sa odohrávajú na internátoch a detských izbách, ako aj v spravodajských agentúrach, trolích farmách a výškových budovách PR firiem.
Táto situácia vedie niektoré orgány k prijatiu prístupu „prerezávania transatlantických káblov“. V nedávnych zambijských voľbách boli veľké časti internetu jednoducho vypnuté a zostali len metódy televízneho a rozhlasového vysielania.35 Existujú spôsoby, ako zabezpečiť, aby internet fungoval v službách centralizovanej vertikálnej otvorenej propagandy, ako sa to podarilo v Číne. Zdá sa, že smer cenzúry sociálnych médií v USA smeruje k tomu, aby sa americký internet stal oveľa viac podobný „čínskemu internetu“, ktorý podlieha prísnej kontrole informácií a cenzúre a kde algoritmy triedia metadáta na generovanie osobného “sociálneho kreditu.”36
Klasické PR prístupy, ktoré zahŕňajú „užitočné“ zjednodušenia, fakty vytrhnuté z kontextu, obchádzanie informácií – masáže verejných dát vo všeobecnosti – sa zároveň stali zásadne problematické. Pred internetom tvorila prostredie televízia a obmedzený počet novín a rozhlasových staníc, ktoré mohli opakovať rovnaké štatistiky. Pre veľkú väčšinu ľudí nebolo kde inde hľadať rôzne čísla. Veci sa zmenili. Bežní ľudia majú teraz priamy prístup k väčšiemu množstvu údajov, ako by kedy mohli spotrebovať. Aj keď to nikdy nehľadajú, vedia, že to tam je. Uvedomujú si, že iní tvrdia, že sú hlboko v iných svetoch „faktov“. V komentároch pod článkami na sociálnych sieťach sú „alternatívne fakty“ často len na klik vzdialené a každý to vie.
Kým nie sú takéto možnosti zrušené, epistemické zadné vrátka sú vždy otvorené. Nikdy nebolo ľahšie prebehnúť k alternatívnej informačnej kampani. Aby ste dosiahli podobné ciele pred vekom internetu, museli by ste ísť do ZSSR (alebo USA, záleží na ktorej strane ste), aby ste skutočne videli alternatívne fakty počas studenej vojny, alebo si aspoň prečítali prepašované knihy. Museli ste byť vedeckým pracovníkom so špeciálnym prístupom, aby ste vôbec pochopili, že príbeh úspechu vakcíny proti detskej obrne mohol byť zložitejší. Myšlienka, že „alternatívne čísla a vysvetlenia“ existujú – že existuje živý heterodoxný pohľad – jednoducho neboli súčasťou predchádzajúcich skúseností s domácou propagandou. Myšlienka, že existujú alternatívne fakty, je teraz zabudovaná do polarity a zmätku tzv. post-truth sveta, čo je samotná povaha propagandy na internete. Teraz je táto komplexita evidentná pre všetkých.
A nakoniec, digitálny svet zmietol bezpečné predpoklady o ľuďoch a o ich myslení a správaní. Podmienky socializácie, vzdelávacie systémy a rodinné štruktúry obrastajú možnosti digitálnych technológií. Rozsah pozornosti sa skracuje, duševné choroby pribúdajú a čas strávený pred obrazovkou sa rýchlo stáva tým, ako väčšina ľudí trávi väčšinu svojho času. To vedie jednotlivcov k rozvoju psychologických dispozícií, ktoré oslabujú účinnosť niektorých foriem propagandy a zároveň ich robia zraniteľnými voči iným. Výsledky kampaní sú menej predvídateľné; informačné operácie, ktoré boli predtým rutinné, sa stali zložitými.
Niektoré z historických argumentov, že ľudia sú iracionálni, a najmä v davoch, stále platia. Keď sa však osoba alebo dav dostanú za určitý bod iracionality a nerozumnosti, stanú sa neovládateľnými bez použitia fyzickej sily. Začíname sa doslova privádzať k šialenstvu z nadmerného používania propagandistickej komunikácie.
Počítačová propaganda sa vyskytuje v kontexte nonstop prístupu na obrazovku, prostredníctvom ktorého sa teraz uskutočňuje veľká časť formovania identity. S týmto množstvom času a investícií do digitálnych médií, ktoré sú preplnené manipulatívnymi interakciami, sa limbický únos môže zmeniť na limbické preťaženie. Vidieť desať propagandistických bilbordov na ceste do práce je výrazne odlišné od toho, keď sa cestou do práce zapojíte do 30 mikro-cielených HD videoreklám, z ktorých mnohé sú hlboko emocionálne manipulatívne a koncepčne zložité.
Samotná váha vystavenia sa manipulatívnym informáciám má za následok dysreguláciu emocionálnych reakcií a kognitívnych schopností.37 Nastáva hmla informačnej vojny. Do nekonečnej kultúrnej vojny nás ženie samotná štruktúra našich komunikačných platforiem.
Technologická kapacita prenosu informácií – rýchlosť a intenzita propagácie myšlienok (čo je z etymologického hľadiska pôvod termínu propaganda) – sa od vynálezu kníhtlače exponenciálne zvýšila. Teraz sa nachádzame v bode, kedy sa kritické limity v ľudskom nervovom systéme posúvajú smerom ku kolapsu. Na inom mieste sme diskutovali o vzťahu medzi krízou duševného zdravia a transformáciami v digitálnych technológiách a o tom, ako socializačné a vzdelávacie prostredie v digitálnej oblasti podlieha systematicky deformovaným formám komunikácie.38 Výsledkom je skôr fragmentácia a nespôsobilosť ako zjednotenie a mobilizácia.
Historicky mala domáca vertikálna propaganda za cieľ využiť „iracionálno“ v záujme nejakého kolektívneho cieľa národného významu. Dnes to prináša pravý opak. Občania začínajú trpieť „vedľajšími účinkami“ prílišnej propagandy, prílišnej intenzity, príliš dlhý čas, z príliš mnohých strán. Chaos namiesto poriadku je výsledkom toho, čo sa javí ako úprimné pokusy niektorých nastoliť poriadok. Predvoleným koncom je útlak, ktorý sa stáva nevyhnutným, keď techniky masového presviedčania zlyhajú.39
Ďalej ako PR: Budúcnosť vzdelávania
Keď digitálna technológia umožnila nové formy komunikácie, objavili sa aj nové druhy myslenia a komunít. Argumenty v prospech klasickej vertikálnej propagandy neboli opustené ani aktualizované, ale namiesto toho boli jednoducho prenesené do týchto nových kontextov. Zlyhanie týchto metód sociálnej kontroly v súčasných podmienkach bude mať za následok uzavretie možnej budúcnosti pre otvorené spoločnosti.
Centralizovaná propaganda distribuovaná prostredníctvom vysielacích médií (TV, rádio) bola účinná ako prostriedok sociálnej kontroly po väčšiu časť storočia. Keď sa však zmenili základné technológie, na ktorých sú založené informačné kampane, staré prístupy začali prinášať neočakávané výsledky. Ako sme hovorili v predchádzajúcom článku od Consilience Project, digitálne médiá umožňujú vznik „kontra-odborných diskurzov“, ktoré môžu obchádzať vysielacie kanály a spôsobiť zmätok a rozdeľovať práve tam, kde bolo zámerom vytvoriť jasnosť a jednotu.41 V rozsahu, v akom je odborný diskurz prezentovaný propagandisticky, bude mať každý pokus o dosiahnutie konsenzu za následok eskaláciu protiakcií, ktoré vytvárajú nezhody. Ak bude táto dynamika pokračovať – najmä v kontexte narastajúceho informačného preťaženia –, populácia bude stále viac neovládateľná prostredníctvom informácií a spoločného rozhodovania.
Ak chceme budúcnosť, v ktorej neautoritárske formy sociálnej organizácie zostanú životaschopné, je nevyhnutné jasne pochopiť dôsledky globálnych, distribuovaných pretekov v propagandistickom zbrojení. V časoch krízy aj mieru, ľudstvo teraz potrebuje, aby sa objavila nejaká nová forma masovej komunikácie, ktorá umožní rozsiahlu sociálnu kooperáciu. Musí to vyplynúť z možností našich digitálnych informačných infraštruktúr. Digitálne demokracie 21. storočia nemôžu fungovať na public relations a propagande. Vzdelávacie kampane veľkého rozsahu, dosahu a hĺbky, ktoré môžu nakloniť rovnováhu v prospech učenia pred manipuláciou sú možné.
Rovnaké podmienky, ktoré podkopávajú klasické argumenty pre propagandu, podporujú dlhotrvajúce argumenty v prospech skutočne vzdelanostnej demokracie. Argumenty ľudí ako John Dewey sa zdali naivné v kontexte vysielania, tlače a vzduchotesných kanálov kontroly informácií. So vznikom internetu však vznikol pocit, že niečo nové je možné. Argumenty v prospech propagandy majú ale tuhý korienok. V prvých desaťročiach internetu dominovali staršie štruktúry riadenia informácií. Dôkazy naznačujú, že táto situácia sa musí zmeniť.
Menšie bariéry vstupu môžu byť využité platformami, ktoré umožňujú samoorganizáciu verejnej mienky. Formy sociálnych médií by mohli byť navrhnuté tak, aby využívali AI (umelú inteligenciu) na organizovanie vytváraného kolektívneho poznania, zhromažďovanie rozsiahlych zásob informácií získaných zo snáh verejnosti (crowd-sourced) v reálnom čase, a potom by sa dali vyhľadávať a boli užitočné pre každého, vrátane verejných metadát a open source algoritmov. Je to iné ako dať každému megafón a predávať reklamy za zvukov kakofónie, čo v súčasnosti robia platformy sociálnych médií. Občiansky diskurz by mohol mať v digitálnom veku renesanciu, no biznis modely spoločností poskytujúcich štandardnú občiansku infraštruktúru túto možnosť znemožňujú.
Podobne existujú bezprecedentné možnosti obohatenia demokratického rozhodovania pomocou komplexných praktík zahŕňajúcich „verejné dáta“. Digitálne databázy, online vzdelávanie, nástroje na správu informácií a platformy na vizualizáciu údajov pokročili do bodu, kedy argument „je to príliš zložité“ nie je dôvodom na vylúčenie akýchkoľvek verejne relevantných dát z dohľadu verejnosti. Úloha je zložitá, zahŕňa technické a etické výzvy, no zásadné zmeny v oblasti zberu a prezentácie verejných údajov sú nevyhnutné. Dni sú zrátané pre centralizované, vertikálne kontrolované verejné dáta, ktoré umožňujú výberať len tie príhodné časti, manipuláciu a preformulovanie „faktov“ médiami a verejnými činiteľmi. Vzhľadom na to, že súkromné spoločnosti tvrdia, že verejné údaje musia byť chránené z dôvodu vlastníctva, je potrebné položiť si hlbšiu otázku, prečo sú tieto spoločnosti v pozícii, ktorá im dovoľuje držať schopnosť spoločnosti vytvárať si skutočný obraz o svete ako rukojemníka.
Keďže bežní občania vybavený vymoženosťami internetu sa teraz snažia o prístup k databázam, stojíme pred voľbou. Buď zahoďte predstieranie otvorenej spoločnosti, zamedzte prístup a prehĺbte priepasť medzi „masami“ a „odbornou triedou“, alebo vybudujte vzdelávaciu a informačnú infraštruktúru potrebnú na to, aby ste sa stali otvorenejšou spoločnosťou. To si vyžaduje rozsiahle inovácie v tom, ako vzdelávame obyvateľstvo, budovanie technológií, ktoré umožňujú kolektívnu inteligenciu, a nasmerovanie zdrojov na úrovni národných štátov k realizácii toho najlepšieho, čo je možné, keď sa demokracie zdigitalizujú.
Vzdelávacie kampane by mohli byť rovnako účinné v digitálnom kontexte, ako boli propagandistické kampane v kontexte klasických médií (tlač, TV, rádio). To si vyžaduje radikálne prebudovanie základných infraštruktúr, ktoré umožňujú našu občiansku komunikáciu a angažovanosť. Toto je stále možné v tomto okamžiku keď kolíšeme medzi poriadkom a chaosom, 42 ale čas sa kráti. Máme len krátky okamih v histórii, aby sme rozhodli o budúcnosti otvorených spoločností.
Poznámka prekladateľa:
Ak sa Vám článok páčil a nechcete prísť o ten ďalší prihláste sa na odber a zdieľajte:
Pozrite si „The Facebook Files“, ako ich uvádza Wall Street Journal.
Pozri “It’s a MAD Information War,” The Consilience Project, 25. Júla 2021, https://consilienceproject.org/its-a-mad-information-war/ alebo PREKLAD.
Michael Sproule, Propaganda and Democracy: The American Experience of Mass Persuasion (Cambridge University Press, 1997).
Tamtiež.
Tamtiež, str. 135.
Fred Turner, The Democratic Surround: Multimedia and American Liberalism from World War II to the Psychedelic Sixties (University of Chicago Press, 2015).
Pozri “We Don’t Make Propaganda. They do!” The Consilience Project, August 23, 2021, https://consilienceproject.org/we-dont-make-propaganda-they-do/ alebo preklad.
Gustave Le Bon, The Crowd: A Study of the Popular Mind (1895).
Graham Wallas, Human Nature in Politics (1908).
Walter Lippman, Public Opinion (New York: Hardcourt, Brace & Co., 1922).
Gustave Le Bon, The Crowd: A Study of the Popular Mind (1895).
John Dewey, “Propaganda,” New Republic (17: 216-17, 1918). Znovuvydané pod názvom “The New Paternalism,” vo výtlačku Deweyho spisov od Josepha Rantera s názvom Characteristics and Events (1929).
John Dewey, Democracy and Education (Free Press: New York, 1916).
John Hudson, “U.S. Repeals Propaganda Ban, Spreads Government-Made News to Americans,” Foreign Policy, July 13, 2014, https://foreignpolicy.com/2013/07/14/u-s-repeals-propaganda-ban-spreads-government-made-news-to-americans/.
Elspeth Reeve, “Americans Finally Have Access to American Propaganda,” The Atlantic, July 15, 2013, https://www.theatlantic.com/politics/archive/2013/07/americans-finally-have-access-american-propaganda/313305/.
U.S. Congress, House and Senate, Smith-Mundt Modernization Act of 2012, HR 5736, 112th Congress, 2nd sess., introduced in House May 10, 2021, https://www.govinfo.gov/content/pkg/BILLS-112hr5736ih/pdf/BILLS-112hr5736ih.pdf.
John Maxwell Hamilton, Manipulating the Masses: Woodrow Wilson and the Birth of American Propaganda (Baton Rouge: University of Louisiana Press, 2021).
Stephen Vaughn, Holding Fast the Inner Line: Democracy, Nationalism, and the Committee on Public Information (Chapel Hill: University of North Carolina Press, 1984).
John Maxwell Hamilton, Manipulating the Masses, pozri bod 17 vyššie.
Tamtiež.
Sproule, Propaganda and Democracy, pozri bod 3 vyššie.
Stephen Vaughn, Holding Fast the Inner Line, pozri bod 18 vyššie.
John Maxwell Hamilton, Manipulating the Masses; Sproule, Propaganda and Democracy; Tamtiež.
Pre odkaz a pokračovanie v tomto smere, pozri dielo: Edward Herman and Noam Chomsky, Manufacturing Consent: The Political Economy of the Mass Media. (New York: Random House).
John Maxwell Hamilton, Manipulating the Masses, pozri bod 17 vyššie.
Tamtiež.
Eisenhower prijal základný rámec Novej Dohody (New Deal), ktorý je všeobecne považovaný za fiškálne konzervatívny, ale kultúrne liberálny, čo vysvetlil ako „konzervatívne, pokiaľ ide o peniaze, liberálny, pokiaľ ide o ľudské bytosti“.
John Maxwell Hamilton, Manipulating the Masses, pozri bod 17 vyššie.
Larry Tye, The Father of Spin: Edward L. Bernays and the Birth of Public Relations (New York: Holt, 1998).
Edward Bernays, Propaganda (New York: Liveright, 1928 [1955]).
Kenneth Osgood, Total Cold War: Eisenhower’s Secret Propaganda Battle at Home and Abroad (Lawrence: University Press of Kansas, 2006).
Garth Jowett and Victoria O’Donnell, Propaganda & Persuasion (New York: Sage, 2019).
Jordan Hall, “The War on Sensemaking,” April 22, 2017, and “Situational Assessment 2015,” March 2, 2015.
Pozri práce od poradcu pre Consilience Project Tristana Harrisa a jeho dokumentárny film The Social Dilemma. Tento príbeh o sociálnych médiách je pravdivý všade tam, kde má Facebook a Twitter užívateľov, čo znamená viac-menej všade okrem Číny.
Chris Mfula, “Zambia Counting Votes with Internet Restrictions Still in Force,” Reuters, August 13, 2021, https://www.reuters.com/world/africa/zambia-counts-votes-internet-restriction-remain-force-2021-08-13/.
P.W. Singer and Emerson T. Brooking, LikeWar: The Weaponization of Social Media (New York: Houghton Mifflin Harcourt, 2018) and Gillian Bolsover, "China: An Alternative Model of a Widespread Practice” in Computational Propaganda: Political Parties, Politicians, and Political Manipulation of Social Media, eds. Samuel C. Woolley and Philip N. Howard (New York: Oxford University Press, 2019).
Pavica Sheldon, James M. Honeycutt, a Philipp A. Rauschnabel, The Dark Side of Social Media: Psychological, Managerial, and Societal Perspectives (London: Academic Press, 2019) a Nicholas Carr, The Shallows: What the Internet Is Doing to Our Brains (New York: Norton, 2020 [2011]).
Pozri “Help Wanted: On the Nature of Educational Crises,” The Consilience Project, June 6, 2021, https://consilienceproject.org/education-crisis/.
Garth Jowett & Victoria O’Donnell, Propaganda & Persuasion and Jaques Ellul, Propaganda: The Formation of Men’s Attitudes (New York: Vintage, 1965).
Zachary Stein, “Disarm the Pedagogical Weaponry: Make Education Not Culture War” v Dispatches from a Time Between Worlds: Metamodernism and Metacrisis, red., Jonathan Rowson a Layman Pascal (London: Perspectiva Press, 2021).
Pozri “Challenges to Making Sense of the 21st Century,” The Consilience Project, March 30, 2021, https://consilienceproject.org/challenges-to-making-sense-of-the-21st-century/.
Pozri “Teetering Between Oppression and Chaos,” The Consilience Project, July 18, 2021, https://consilienceproject.org/teetering-between-oppression-and-chaos/.